Zomrel svetoznámy fotograf Tibor Huszár

Mestské noviny Senčan apríl 2013

Svetoznámy fotograf Tibor Huszár na prahu nového začiatku

Tibor Huszár je späť po prekonaní ťažkej choroby. Videli sme ho v hľadisku Slovenského národného divadla v priamom prenose zo slávnostného galavečera odovzdávania cien Krištáľové krídlo za rok 2012. Tibora Huszára ako jedného z troch nominovaných v kategórii výtvarné umenie predstavili ako medzinárodne uznávaného slovenského fotografa, ktorý zasvätil celý svoj život čiernobielej autorskej fotografii a v zachytení nálad a vystihnutí ducha doby je absolútnym majstrom. Dodajme ešte, že je laureátom mnohých významných ocenení, naposledy získal v roku 2011 v Prahe Európsku kultúrnu cenu Trebbia za podporu umenia, tvorivú činnosť a prínos k dialógu kultúr. Porota udelila cenu Krištáľové krídlo sochárovi Jozefovi Jankovičovi.

Ako vnímaš rozhodnutie poroty?
Jozef Jankovič je môj dobrý priateľ a je vynikajúci výtvarník. Zo srdca som mu to prial. Bol som tam so svojimi deťmi aj so sestrou Jolikou a stretol som sa s vynikajúcimi priateľmi. To je tak, že v podstate za ten krátky čas života sa stretneme s chorobami, so smrťou, odchodom svojich blízkych do neznáma. No a potom nám zostáva iba práca aj po práci. Ten večer som vnímal ako vynikajúce stretnutie s priateľmi a s ostatnými ľuďmi, ktorí zdieľajú podobné názory ako ja.

Hovorí sa, že Krištáľové krídlo je „Slovenská Nobelovka“ a už samotná nominácia je vysoké ocenenie.
Viem a viem aj to, že dlhé roky som navrhovaný rôznymi inštitúciami na štátne vyznamenania, ale ako sa hovorí, niečo do toho vždy príde. Práve včera som sa však dozvedel, že 31. januára mi Akadémia múzických umení v Prahe udelila titul profesora, takže čakám na menovací dekrét, ktorý mi má odovzdať prezident Českej republiky.

Čo Ťa spája s FAMU v Prahe?
Som absolventom FAMU. Sú ku mne neskutočne veľkorysí. Sú na mňa hrdí, že som ich absolventom.

S fotografovaním si začal v Senci. Bolo to určujúce pre Tvoju ďalšiu tvorbu?
Človek čerpá celý život z prostredia, odkiaľ vyšiel. Ja som sa narodil v Réci, ale na základnú školu som chodil v Senci, keď sme sa presťahovali na Šafárikovu ulicu. Moja mladosť do tých 17-18 rokov bola spätá so Sencom. Bola tam skupina mladých fotografov a filmárov, vo Františkinom domove (vtedajší kultúrny dom), s ktorými som začal robiť. Najviac sa mi venoval Ivan Augustovič, on ma priviedol k fotografovaniu. Boli sme filmármi seneckých podujatí. Moja vôbec prvá výstava bola v Ľudovej škole umenia v Senci v roku 1971 alebo 1972. Veľa inšpirácie som získal v tom období. Dokazuje to aj fakt, že niektoré z mojich najslávnejších snímok som fotil v Senci, napríklad aj medzi olašskými cigánmi. Rád sa vraciam do Senca, rád sa tam stretávam s priateľmi pri káve. Senec je aj preto úžasný, že je multikultúrnym mestom. Každý Senčan hovoril po maďarsky aj po slovensky, dokonca aj Slováci sa naučili po maďarsky. Vieš, možno trošku preháňam, ale zdá sa mi, že to bol taký malý New York, pretože bol veľmi tolerantný a možno stále je. Žili tam Židia, Slováci, Maďari, katolíci a luteráni a nikdy tam neboli žiadne roztržky. Aj to je dôvod, prečo láka veľa ľudí a aj preto má veľa kreatívnych ľudí.

Čo Ťa dnes inšpiruje?
Dva roky som mal absenciu. Nič som nerobil. Až minulý rok som sa naštartoval. Robím naďalej analógovú, čiernobielu fotografiu. Robím ľudí, lebo mám ľudí rád. Začal som tým, že som išiel do Brazílie, fotil som karneval, potom som robil favely. Bol som v Paríži. Som členom Cité Internationale des Arts, ktorú založila Madamme Simone F. Brunau. Je to organizácia, ktorá vlastní 380 ateliérov v Paríži. Slovensko tam má tiež svoj ateliér a práve tam som vymyslel projekt, ktorý je poklonou Nadarovi, francúzskemu priekopníkovi portrétnej fotografie. So starým rolleyflexom, pred šedým pozadím, som fotografoval vyše 250 umelcov z 50 štátov sveta. Teraz z toho robím pre Francúzov knihu. Bude to veľká kniha v rovnakom formáte ako môj album „Cigáni“, s rozsahom okolo 400 strán. Plánujem aj výstavu snímok z knihy na parížskej radnici.

Akých umelcov si fotil do tejto knihy?
Je ich tak veľa! Uvidíte to v knihe, nechcem teraz vybrať nikoho, ale predsa spomeniem zopár našich, ktorí ma navštívili v Paríži: Jožko Jankovič, Milan Lukáč, Marek Ormandík, Vlado Ossif, Jožko Ondzík.

Tvoj najnovší projekt beží v Paríži, čo ďalej?
Budúci rok idem robiť knihu o nórskej maliarke, ktorá žije v Egypte, je vydatá za Butrus Butrus Ghálího. Potom pôjdem do Brazílie. Získal som štipendium od Brazílčanov, budem fotiť zase favely. No a keď to skončí, tak odídem na niekoľko rokov do Paríža. Učím sa po francúzsky, chcel by som fotiť Paríž.

Vrátiš sa?
Milujem Slovensko, bývam tu v lone prírody v Harmónii pri Modre na samote a moje letné sídlo je na Hradišských vrchoch medzi Poltárom a Lomom nad Rimavicou. Kúpil som tam pred pár rokmi laznícku školu, ktorú som prebudoval. Chodím tam s mojimi študentmi na workshopy. Mám rád Slovensko, len ma štve, že ľudia sa nevedia tešiť z úspechu druhého, majú veľmi negatívny pohľad na svet, ale možno sa to zmení, kým budem preč.

Text: VCs
Foto: Arnold Newman (portrét Tibora Huszára),
Tibor Huszár