Cenu zaslúžilý tréner a funkcionár športu získala Silvia Mészárosová

História jedného zo štyroch tradičných seneckých športov - volejbalu - sa začala s menom profesora Mateja Szehéra, ktorý začal trénovať mladých chlapcov na seneckom gymnáziu. Talentovaným volejbalistom fandilo na zápasoch celé gymnázium. Hrali 1. československú ligu za VŠP Nitra. Aj pod ich vplyvom vyrastali a pridávali sa mladší, medzi nimi aj môj manžel. Dievčatám sa na gymnáziu venoval prof. Belaj, neskôr dlhé roky prof. Škovránek - pod jeho vedením sa dievčatá vypracovali a hrali najvyššiu možnú súťaž vo volejbale v juniorských kategóriách - 1. juniorskú ligu 6 rokov!!!
Vo volejbale nie je možné dosiahnuť lepšiu športovú výkonnosť ak by sa záujemkyne, začali tomuto nádhernému športu venovať až v 15-rokoch. Na gymnázium prichádzali hráčky, ktoré už mali za sebou športový tréningový proces v žiackej kategórii . Na ZŠ Tajovského sa im venoval spočiatku p.učiteľ Chríbik,neskôr p uč .Ondrej Koreň. Boli to aj mnohé moje rovesníčky, ktoré dosiahli veľmi dobrú športovú výkonnosť Eva Szabová, Darina Mészárosová, Eva Langerová, Marta Horáčeková. Postupne sa pridávali pod vedením charizmatického trénera, vtedy vynikajúceho študenta jadrovej fyziky p. Milana Potočára ďalšie: Jana Stankovičová - Leginuszová, Mária Potočárová - neskôr svojmu bratovi Milanovi v trénovaní pomáhala trénovať tak ako p. Potočár dlhé roky staršie žiačky aj Majka prípravku volejbalu. K volejbalistkám ktoré pod vedením Milana Potočára dosahovali už v žiackych kategóriách výbornú športovú výkonnosť a neskôr plynule pokračovali v športovej príprave na gymnáziu pod vedením p. prof. Škovránka patrili mnohé ďalšie sestry Blanka Matláková - Leflerová, Soňa Matláková - Valová, Viera Rohárová - Teplanová, Soňa Podmanická - Zigová, Soňa Bednárová - Korčoková, sestry Görfölová Adrika a Silvia,Eva Harnová, Adrika Šarmírová, Oľga Potočárová - Kráľová, Ivana Halátová -Štábelová. Pani Ivana dosiahla výbornú výkonnosť a pokiaľ sa pamätám bola to prvá senecká volejbalistka ktorá sa presadila a hrala aj v zahraničí - vo Viedni.
Bohužiaľ postupne ako pán Potočár ukončil vysokošloské štúdium a začal pracovať , potreboval riešiť aj svoj osobný a pracovný život a keďže rodina Potočárovcov pochádza z osady Martin pri Senci , už nebolo možné aby sa mohol venovať športovej príprave detí v Senci,tak ako počas štúdia.. V danej dobe nebolo bežné ako dnes, že takmer v každej rodine je k dispozícii minimálne 1 auto ak nie viac. Dôležitú úlohu zohrala aj bytová otázka, ktorá sa nepodarila vyriešiť tak, aby p. Potočár ostal bývať priamo v Senci.
S ukončením jeho trénerskej činnosti , sa dievčatám na ZŠ Tajovského venoval niekoľko rokov pán Peter Kobela. Aj pod jeho vedením vyrástlo v Senci zopár šikovných volejbalistiek. Jednou z nich je Martina Turnerová dnes známa fotografka ale aj trénerka a hráčka beachvolejbalu. Po ukončení trénerskej kariéry p.Kobelu aj juniorky pod vedením p.Škovránka museli postupne ukončiť svoju činnosť, keďže už nebolo odkiaľ dopľňať ich rady zo starších žiačok. Po ukončení aktívnej trénerskej činnosti p.Škovránka na gymnáziu prišiel do Senca ako mladý profesor p.Anton Raffaj, ktorý sa ešte pár rokov venoval dievčatám, ale to už boli posledné dievčatá , ktoré ešte mali základy volejbalu zo žiačok.
P. Raffaj sa potom začal na gymnáziu venovať chlapcom a aj jeho zásluhou vyrástli šikovní volejbalisti ako p. Rastislav Zverbík, Marek Budaj, Ladislav Benedek, Štefan Podmanický, Gustáv Major. Jednými z posledných chlapcov volejbalistov , ktorí absolvovali pravidelný tréningový proces ale už pod vedením p.Jany Stankovičvej -Leginuszovej boli Peter Jasaň, Samuel Šušla - dnes študent VČÚT Karlovej Univerzity v Prahe, hráča beach volejbalu. Tiež Peter Frčo a Matej Kucharič sú výbornými hráčmi ,ale títo chlapci absolvovali tréningový proces vo VKP Bratislava pretože v Senci už nemali možnosť kde trénovať a venovať sa volejbalu na výkonnostnej úrovni.
Vďaka znovu p.Potočárovi , ktorý po odchode zo Senca v Bratislave založil tzv. mixovú bratislavskú ligu, manželovi a mnohým hore spomínaným hráčom a hráčkam sme Senec v nej reprezentovali 15 rokov a umiestňovali sa väčšinou v prvej štvorke, niektoré roky aj zviťazili.
Sú to nezabudneteľné zážitky s Ivanou Štábelovou, Janou Leginuszovou, Antonom Raffajom, Marekom Budajom, Rasťom Zverbíkom, p. Ivanom Korčokom, Soňou Korčokovou , p.Bc.Jarmilou Čiernou, Martinom Špačekom, Matejom Kucharičom, Silviou Sponerovou a mnohými ďalšími. Viedli sme vyrovnané a napínavé súboje proti družstvám z Bratislavy v zostavách ktorých hrali proti nám mnohí reprezentanti ako p. Repák,Ďuriš, Ďurišová, Breznen, Breznenová, Kardoš, Procházka a mnoho ďalších extraligových hráčov a hráčiek.
Občas období éry trénovania p. Szehéra a p.Škovránka sa niekedy stalo , že aj muži aj juniorky mali v sobotu zápasy doma bolo sa na čo pozerať a častokrát aj po takomto 4-zápasovom maratóne zostala chuť a my "amatéri" sme ostávali s týmito hráčmi a hráčkami hrávať pre radosť .
Postupne ako p. Szehér ukončil svoju aktívnu trénersku kariéru bolo čoraz menej chlapcov , ktorí by si zahrali a tak sme zostávali len dievčatá po zápasoch hravať. Po ukončení aktívnej trénerskej kariéry p.Škovránka sme si amatérky spolu s bývalými juniorskými prvoligiskami chodili hrávať len pre radosť. Po niekoľkých takýchto rokoch sa ale vytrácala motivácia a ja som začala hľadať spôsob ako oživiť túto našu hru. Súviselo to aj s mojím manželom, pretože v tej dobe ešte muži stále hrávali krajskú ligu ,síce už bez vedenia p. Szehéra , ale mali pravidelné zápasy. Toto obdobie ale netrvalo dlho a po 2 rokoch sa rozpadli a môj manžel ale aj mnohí ďalši odišli hrať do Bratislavy tzv. "električkovú" ligu. Preto električkovú, lebo nebolo treba nikam inde cestovať ako do Bratislavy, čiže na zápasy sa hráči dostali električkou , nebolo treba použiť iný dopravný prostriedok a automobilový priemysel nebol ešte tak rozvinutý ako som spomínala už vyššie.
Tak som zistila, že takáto liga funguje aj pre ženy. Nebolo to náročné na financie ani čas a tak sme sa 1x prihlásili vtedy do 3.bratislavskej ligy žien v roku 1993. Odvtedy sa mi podarilo senecké ženy v tejto lige udržať až dodnes, napriek mnohým turbulenciám tak ako to v ženských kolektívoch býva. Bolo mi jasné , že keďže ženy na rozdiel od mužov majú svoje hlavné poslanie v živote - materstvo, bude treba postupne káder dopĺňať. Ale studnica hráčok odkiaľ brať pomaly vysychala a uvedomila som si , ak niekto nezačne trénovať opäť dievčatá nebude si s kým zahrať.
Takto vznikla myšlienka a aj dôvod prečo som aj s p. Blankou Matlákovou - Leflerovovou oslovila v roku 1991 p. riaditeľku Venerčanovú, žeby sme sa chceli venovať deťom a naučiť ich základy volejbalu. Sama som si na to netrúfala, keďže okrem lásky k volejbalu, som nemala ani teoretické poznatky ani praktickú hráčsku alebo trénersku prax.
Po pár rokoch tréningu mi Blanka z pracovných a aj osobných dôvodov už nemohla pomáhať. To bol stimul prečo som absolvovala všetky trénerské vzdelania až po najvyššie na FTVŠ v roku 2000. Mojim handicapom bola aj absencia tréningového procesu a hráčskej praxe od detského veku . Preto som absolvovala niekoľko rokov rôzne volejbalové kempy s takými odborníkmi ako p. Haník - repre hráč , teraz tréner nároďáku mužov ČR, predseda Českého volejbalového svazu, s p. Ivanom Husárom dlhoročným trénerom VKP Bratislava niekoľkonásobným FIVB, p. Pŕidalom profesorom na FTVŠ v Bratislave, tréner nároďáku mužov SR, tréner AICH Dobu v Rakúsku. Počas týchto školení a kempov som sa spoznala a nadviazala priateľské kontakty s p. Ľubomírom Stražayom - športovým riaditeľom SVF, s p. Chrtianskym - repre tréner nároďáku mužov SR, tréner prvoligového družstva Rakúsku, extraligovými hráčmi a reprezentantmi SR s p. Richardom Nemcom - hráč talianskej A1,p. Kardošom - hráč VKP, repre SR, repre tréner Poľského nároďáku mužov, bratmi Pistovičovcami, Benčičom a mnohými ďalšími od ktorých som sa snažila veľa napozerať a vždy učiť deti ten najmodernejší volejbal od najlepších.
Pedagógovia vedia , že najlepšou pomôcku pri výučbe je praktická ukážka. Z tohto dôvodu som manžela poprosila , aby mi pomáhal. Myslím si, že v rámci možností v tej dobe nemohli mať lepšieho učiteľa ako môjho manžela. Nielen že bol výborným hráčom , ale má rád deti a ako sa mi to javilo tak aj deti z každej hráčskej generácie ho mali radi. Prvé hráčky, ktoré pod naším vedením už aj hrali žiacku bratislavskú ligu sú dievčatá narodené v rokoch 1980. V každej generácii bolo aj zopár talentovaných detí ale nikdy sme si nemohli dovoliť robiť výber, iba nábor. Volejbal je technicky veľmi náročný šport,, trvá 3-4 roky kým "hráčka" vie ako tak odbiť loptu a môže sa postaviť na ihrisko a hrať. Väčšinou to dievčatká odrádza, nehovoriac o tom, že s volejbalom u dievčat treba začať aspoň v 10 rokoch. V tomto veku už ale dievčatá v Senci majú v 80% za sebou 5 - 6 rokov tanečnej prípravy. To je síce výborná príprava na volejbal z hľadiska koordinácie, rytmiky, pohybovej kultúry, ale málo rodičov po toľkátich rokoch má ochotu a vôľu meniť u dievčatiek tanečnú za volejbal. V tomto veku je rozhodujúcim faktorom čo bude dieťa robiť vo voľnom čase rodič. Aj preto je problém získať dievčatá na volejbal a nie je možnosť robiť výbery. Bohužiaľ volejbal limituje výška hráčov, čím je vyššia úroveň tým majú nižšie hráčky väčší handicap a v modernom volejbale zvlášť.
Napriek tomuto handicapu sa občas podarilo za tie roky vychovať aj hráčky do extraligových družstiev, aj do juniorskej reprezentácie. Nechcem menovať ani jednu , pretože oni všetky vedia o koho ide . Rada by som však zdôraznila, že za tých 20 rokov trénerskej praxe mi prešlo rukami veľa detí , mnohé boli také o ktorých som si myslela, že ich nenaučím ani len "chodiť" nieto hrať volejbal. Faktom je že talent je len 20% úspechu ale aby naozaj úspech prišiel treba roky vytrvalej tvrdej práce na tréningoch. Som rada, že mi prešlo rukami veľa talentovaných aj pracovitých.
A práve tie pracovité, niektoré mali to šťastie daru výšky a talentu, boli najväčšou motiváciou prečo som s manželom tak dlho vydržala popri zamestnaní a niekedy aj veľmi vážnych rodinných problémoch trénovať.
Takže v prvom rade sa chcem za tých 20 rokov poďakovať mojej najbližšej rodine, ktorá mi to umožnila. Zvlášť manželovi, popri pracovnej záťaži nielen že deti trénoval ale ich aj vozil nezištne na zápasy. Aj napriek tomu, že potom musel miesto soboty tráviť v práci nedele aby dohnal, "stratený" čas. Svojej sestre a rodičom, ktorí sa v čase mojich tréningov a zápasov s deťmi starali o nášho syna, kým to bolo potrebné vzhľadom k jeho veku a zdraviu.
P. riaditeľke Venerčanovej, ktorá celých 20 rokov poskytovala a poskytuje deťom priestory na tréningy aj zápasy. Tiež bývalému p. riaditeľovi Kowalovskému, p. S. Galbavej za dlhoročnú spoluprácu pri zabezpečovaní priestorov na SOŠ Senec, v posledných 5 rokoch aj p. riaditeľovi ZŠ Mlynská za ústretovosť.
Trénerom a trénerkám, ktorí nám pomáhali: p. Škovránkovi, p. Trnkovi, p. Sivii Sponerovej- Fabóovej, p. Jane Stankovičovej- Leginuszovej, p. Jarmile Belajovej - Čiernej.
Všetkým naozaj všetkým rodičom detí ktorí akokoľvek pomohli pri zabezpečovaní tréningového procesu či už dopravou, financiami, alebo akokoľvek inak. Zvlášť však za celé tie roky čo sa týka dopravy p. Jánovi Urbanovičovi, ktorý vozil deti nezištne v najväčšej miere na zápasy. Za finančné dary všetkým, MÚ Senec, veľmi výrazne a neviem či by sme bez jej sponzorského daru v tom čase pri tak malom počte detí fungovať, vlastnej odchovankyni p. Svetlane Drábovej-Pócsovej aj s manželom, p. Beate Kolárikovej- Beňovej , p. Medveckej, p. Pospíšilovi a všetkým rodičom , známym, ktorí nám poskytli čo len 1 euro.
Vďaka patrí všetkým hráčkam, ktoré usilovne na sebe pracovali a aj keď nedosiahli možno úspech ako jednotlivkyne v zmysle ich uplatnenia sa vo vrcholovom volejbale prispeli k tomu , že dnešné ženy sú na 1. mieste v 2.ženskej lige a môžu postúpiť o úroveň vyššie a hrať 1.ligu.
Mojím snom bolo , aby sa mi podarilo obnoviť úspech čias p. Potočára a Škovránka a hrať 1.juniorskú ligu, čo sa mi aj podarilo. Bohužiaľ z rôznych dôvodov, ale hlavne pre malú hráčsku základňu len 2 roky. Dúfam, že pre nové vedenie klubu ale hlavne hráčky , bude aj tento úspech žien, (ešte stále mojich "detí" , z ktorých vyrástli šarmantné mladé dámy), stimulom, aby aj juniorky znovu postúpili a hrali najvyššiu juniorskú ligu dlhšie ako 2 roky aspoň 6 aj viac rokov.
Vzorom pre "moje" deti môžu byť práve tieto ženy že vytrvalosť, pracovitosť prináša úspech skôr či neskôr.
Vďaka Pánu Bohu že nám dal dosť zdravia a síl na túto prácu. Dal mi a postavil mi na mojej životnej ceste do života takých ľudí ako je manžel, syn, všetky hráčky .
Za celé tie roky som rada za všetky hráčky ktoré som mala možnosť trénovať, aspoň niektoré z nich . Boli to Katka Hrubá, Zuzka Šebeňová, Marcelka Struhárová, Martina Šebeňová, Adrika Ligdová, Bea Doláková, Erika Ondreičková, Michaela Pisoňová, Stela Kakašova, Viktória Luptáková, Carmen Leporisová (bohužiaľ už nie je medzi nami) Veronika Chovancova, Karolína Albertusová, Timea Raffajová, Monika a Verinika Kolozsváriová, Nina Selecká, Nela Lešická, Kristína Sabó,Dominika Čierna, Alexandra Agnerová, Michaela Korbelova, Jesika Görfölová, Denisa Martynková, Denisa Mackovičová, Lenka Senková, Andrea Tóth Vaňová, Terezka Trnková, Zuzka Podolská , Lenka Pálová - Vandáková, Svetlana Drábová- Pócsová, Mirka Englmanová, Stanislava Petrušková, Renáta Markusová - Šmihelová, Lujza Medvecká,Katarína Hanzelyová, Paulína Garančovská, Veronika Neštinová, Barbora Pospíšilová, Bronislava Juráková, Sára a Rebeka Némethová, Sophie Schmiedlová, Rebeka Kolková a všetky ostatné.
Milé moje deti ak sa budete pýtať ktoré sú tie od ktorých by ste si mali brať príklad pracovitosti , skromnosti. a pokory aby ste mali radosť a úspech z volejbalu obráťte sa na Dominiku Čiernu - hráčku extraligy za Sláviu UK, majsterku SR, Veroniku Urbanovičovú - hráčka nášho družstva žien , hráčka extraligy s družstvom Vivusu v ročníku 2012/2013 ,Michaelu Korbelovú - ak budete niekedy toto meno počuť v holandskom družstve vedzte , že hrala 8 rokov za VK Tajovského Senec, takisto ako Lujza Medvecká - reprezentatka SR na juniorských ME v roku 2011 v tureckej Ankare - blokárka. Jesika Görfölová - majsterka SR v juniorkách za Sláviu UK Bratislava, hráčka nášho družstva žien -libero, Lenka Pálová - Vandáková - ženy- smečiarka, Zuzka Podolská - ženy- smečiarka, Katka Kucharičová - ženy- nahrávačka, Mirka Englmanová- ženy - blokárka, Stanka Petrušková- ženy- smečiarka/blokárka, Patrícia Nagyová- prišla z Vivusu, ženy- univerzálna hráčka, Svetlana Drábová- Pócsová- ženy, smečiarka/nahrávačka, Bea Koláriková - Beňová ženy- blokárka, .Renáta Markusová - Šmihelová - ženy- nahrávačka.
Vďaka všetkým menovaným za ocenenie, za hlasy ktoré nám poslali.
Ak sa ma niekto opýta, čo je naším najväčším osobným úspechom v našej volejbalovej trénerskej kariére, je super, že niektorým sa podarilo hrať extraligu, či dokonca ju aj vyhrať alebo dopracovať sa až naozaj na špičku a zúčastniť sa ME. Ale najväčším úspechom je, že volejbal v Senci žije a aj naším malým prispením sa pomaly vracia na také vrcholné pozície ako v minulosti. 20 rokov je v období ľudstva ako takého skoro len sekunda ale dúfame že sa dožijeme a o ďalších 20 rokov budeme môcť písať ako hrá Senec najvyššie súťaže či už v seniorských alebo mládežníckych kategóriách. Či dokonca budeme mať aj zo Senca odchovankyne a odchovancov v národných družstvách na vrcholných svetových podujatiach.
Milé moje už bývalé deti vydržte, buďte skromné, pracovité a úspech v podobe radosti sa určite dostaví !!!
Všetkým zúčastneným v súčasnom volejbalovom dianí v Senci to zo srdca želáme !!!

Silvia Mészárosová
Foto: archív Silvie Mészárosovej