Rozhovor s Evitou
Hosťom Moniky Macháčkovej v Labyrinte MsKS bola úspešná spisovateľka, majiteľka vydavateľstva a autorka filmového scenára „Všetko alebo nič“ Evita.
1. Váš román „Všetko alebo nič“ sa stal bestsellerom. Úspešné je aj jeho filmové spracovanie. Na Slovensku a v Čechách film videlo už cez 700-tisíc divákov. V čase, keď našu kultúru výrazne ovplyvňuje zahraničná tvorba, ste dosiahli úžasný úspech.Máte ešte nejaký nesplnený sen, ktorý by ste si chceli splniť?
Nesplnený sen? Nemám. Zatiaľ si všetky tak nejako plním. A v tejto chvíli ani nemám niečo, po čom by som tak veľmi túžila, myslím v pracovnej oblasti, že by som o tom rozprávala ako o niečom, po čom chcem siahnuť. Jasné, že mám nejaké veci, ktoré by som chcela robiť alebo ktoré by sa mi páčilo robiť, ale nie je to v tej úrovni sna.
Viete, čo by som chcela? Teraz, keď zomrela Věra Špinarová, stále počúvam v aute jej hit „Jedného dne se vrátiš“ z filmu „Vtedy na západe“... Chcela by som tak vedieť spievať. Predstavujem si, že by som prišla na „Veľká Británia má talent“ a takto to odpálim ako Věra Špinarová a Simon Cowell stlačí ten zlatý gombík a posunie ma do finále. To sú, samozrejme, také hlúposti, ktoré mi prechádzajú mysľou, keď sedím sama v aute a relaxujem. Ináč nemám nič také, čo by som vnímala ako môj nesplnený sen.
2. Zvláštnosťou filmu „Všetko alebo nič“ sú 2 verzie ústrednej piesne, ktoré boli vlastne kompromisom. Ak by ste si mali vybrať, ktorá z nich je vášmu srdcu bližšia – verzia v podaní Dary Rolins či Ewy Farny?
Ja by som to nenazvala kompromisom. To bolo tak, že najskôr sme oslovili Darinu.Dostala zadanie, aby tá pesnička bola dravá, aby to nebola balada a aby vyjadrovala takú tú ženskú silu, lebo ona je synonymom ženskej sily, takého ženského náboja. A až potom, tým, že ten projekt bol slovensko-česko-poľský, sme oslovili Ewu Farnu, lebo ona je takým spojovníkom medzi Slovákmi, Čechmi a Poliakmi. Ona potom naspievala baladu, ktorú napísal RenéRypar, ktorý robil muziku do celého filmu.Tá Ewina pesnička do toho filmu a k tej scéne patrí presne tak, ako má patriť. A Darčina pesnička, textom a tým výrazom, podtitulkami podčiarkuje presne to, že my ženy sa proste nedáme.
3. 14. marca 2017 mal film premiéru v Poľsku a žne rovnaký úspech ako na Slovensku. Aký máte pocit z cenzúrovanej verzie filmu? Neubralo to príbehu na autenticite?
Mám z toho veľmi zlý pocit. Aj som to tak prezentovala. Samozrejme, sú veci, proti ktorým sa nedá bojovať. Je to také úsmevné, že ľuďom, ktorí žijú pár kilometrov od nás, ktorí sú z mäsa a kostí, zrazuniekto nariadil nejaké komisie, ktoré zasadajú tesne predtým, ako ide film do kín a rozhodnú, čo sa tam hodí a nehodí, čo sa ľuďom páči a nepáči. Ale nie som v pozícii, aby som to teraz odsúdila. Mám na to len vlastný názor. Mne trošku prekáža, že tak ako sa cez tie intímne scény na plátne buduje vzťah Lindy a Jakuba, je to tam zrazu veľmi umelo vytrhnuté a trošku tomu chýba tá emócia. Mala som aj výhrady k tomu, že tým, že sa to prekladalo a dabovalo do poľštiny, tak tam odišlo veľa našich fórov. Keď som potom na to pozerala v kine a vedela som zaručene, že na Slovensku a v Čechách sa na tom ľudia veľmi smiali a v Poľsku bolo ticho, tak mi bolo ťažko, vravela som si, to nie je dobré... No oni mi vraveli, nie, to je perfektné. Film sa páčil, ale nie som s tým úplne vyrovná. A keď o tom hovorím s kamarátkami, tak sa pri tom vždy vytočím, lebo to cítim ako hroznú nespravodlivosť.
4. Na svojej facebookovej stránke ste sa fanúšičiek pýtali, ktorú knižku by chceli vidieť sfilmovanú ako ďalšiu. Ak by ste si mohli vybrať vy, ktorá by to bola?
Z mojich knižiek, ktoré som napísala? Buď „Vzťahovú níž“ alebo „Svet mi je dlžný“. Alebo „Maj ma rád“. Asi jednu z tých troch, tie ma najviac bavia.
5. Venujete sa mnohým aktivitám, okrem starších detí máte aj malé bábätko. Máte vôbec čas na čítanie? Spomínate si na knihu, ktorá vás naposledy chytila za srdce?
Teraz nemám veľa času na čítanie. A keď čítam, tak si čítam rôzne „prvé príkrmy v živote polročného dieťaťa“, lebo sa do toho musím znovu dostať. Mám odložené knižky, ktoré teraz vychádzajú a o ktorých viem, že sú dobré a chcem si ich určite prečítať. Kupujem si ich na internete, nechám si ich doviesť, mám ich tam na kôpke. V lete plánujeme trošičku väčší oddych, odídeme preč a budem tam niekde sedieť pri bazéne alebo pri mori, alebo proste niekde a budem viac čítať.
6. V rádiu Expres máte rozhlasovú reláciu „Všetko, čo som vždy chcela vedieť“, istý čas ste účinkovali v TV Markíza v relácii „Adela show“, vydávate magazín „Evita“. Ktoré médium je vám najbližšie a prečo?
Asi rádio. Preto, lebo je tam emócia toho okamihu vysloveného slova, ktoré sa nedá vziať späť a tá esencia toho rozhlasového rozhovoru je trošičku iná ako esencia napísaného rozhovoru. Alemám rada aj tlačené médium ako magazín alebo časopis, pretože k tomu sa dá kedykoľvek vrátiť. Keď rozhlasové vysielanie nezachytíte a nechce sa vám chodiť do archívov, tak to odíde. Ale keď počujem, že v tom a v tom časopise bol naozaj dobrý rozhovor, tak sa k nemu dostanem. A viem si ho prečítať, viem si ho odložiť. Ja si odkladám pekné veci, ktoré sa mi páčia, mám také truhlice po celom dome. Tak to je zase čaro toho tlačeného textu. Všetko má svoje čaro. Televízia ma baví asi najmenej. Tam je veľký tím ľudí, človek musí nejako vyzerať, musí si dávať pozor na veľmi veľa iných vnemov a to sústredenie na to vlastné ja, na ten vlastný výkon je také roztrieštené. To ma tak najmenej baví.
7. Ste absolventkou žurnalistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave.
Ako si s odstupom času spomínate na svoje štúdium? Mali ste už vtedy predstavu, čomu sa chcete v budúcnosti venovať alebo ste sa ešte hľadali?
Patrila som ešte medzi tých ľudí, ktorí študovali žurnalistiku na UK v Bratislave ako jedinú na Slovensku(teraz je už aj v Snine, Michalovciach a úplne všade), a tým pádom tam študovali a dostali sa ľudia, ktorí mali o žurnalistiku vážny záujem, chceli robiť novinárčinu a ktorí sa na to museli pripravovať, lebo zo 430 ľudí zobrali do ročníka 13 študentov. Takže to bola drina aj tie prijímacie pohovory, aj štúdium. Po rádiu som vždy „poškuľovala“. Začala som hneď robiť v Slovenskom rozhlase a potom som prešla do Rock FM rádia, ale tým, že som potom prešla všetkým médiami, hľadala som sa len v tom, ktoré médium sa mi páči najviac. Ale to, že chcem robiť novinárčinu mi bolo jasné a bolo mi jasné, že nechcem robiť politiku. Lebo mňa hrozne štve, keď niekto klame a ja by som nevedela byť diplomatická. Takže ten lifestyle mi celkom prischol a tam som potom aj ostala.
Ďakujem Vám za rozhovor.
Zuzana Lenártová