A teraz čo?

Videli ste rozprávku „Hľadá sa Nemo?“ My sme ju doma pozerali niekoľko krát. Má to jasný dôvod. Nie že by sme nemali čo s voľným časom. Máme malé dieťa. Niektoré texty ovládame naspamäť. Hlavne tie, kde konverzuje Nemov otec so svojou priateľkou Doris. Sú myslím nezabudnuteľné. Pri tomto filme u nás platí ešte jedna zásada. Pozeráme aj titulky a to čo príde za nimi. Záverečná časť je pre mňa najzázračnejšia. Je v nej pasáž, keď sa rybkám podaril útek z akvária. Plánovali ho vlastne po celý dej filmu. Jeden z plánov bol, zašpiniť akvárium tak, aby zubár musel každú jednu z nich vyloviť a vložiť do igelitového vrecka s trochou vody. Plán potom pokračoval zoskokom "sáčku" z okna zubárovej ambulancie, prekotúľanie sa rušnou cestou a skok do vody. Hurá sloboda. Akvárium je minulosťou. Podarilo sa. Scenár nám ponúka pohľad na rybky ako plávajú v igelitových vreckách na hladine mora. Každá v tom svojom vrecúšku. Zrazu  jedna z rybiek povie slávnu vetu :

 „ A teraz čo???“ Tu sa všetci pustíme do smiechu. Také výstižné. Nie sú vo vode. Sú na vode.

Veľmi mi to pripomína moju situáciu teraz. Dostala som sa do mestského zastupiteľstva. Tak ako vo veľkej politike, aj v tej malej existuje koalícia a opozícia. Ja som sa ocitla so zopár ľuďmi v opozícii. Sedíme a pozeráme, čo si koalícia ( teda všetci nezávislí poslanci a SMK ) dohodli. Pripadám si ako tá rybička v igelitovom sáčku na hladine mora z rozprávky o Nemovi. A kladiem si otázku: "A teraz čo?" Nuž...neostáva nič iné - iba bojovať. Ako prvý krok chceme zlepšiť komunikáciu s občanmi. Nie každý má internet a nie každý používa elektronickú poštu. Podarilo sa nám presadiť, že vo foayeri mestského úradu budem mať ja a kolegyňa Jana Turanská poštovú schránku. Bude to miesto, kde nám môže každý jeden občan mesta zanechať odkaz, požiadavku, námety. Spoločnou komunikáciou tak budeme môcť vyvíjať tlak na mestské zastupiteľstvo tak, aby sa dobré veci darilo presadzovať.

Martina Valachová